Minulý rok som skončil kvázi-prominentnú fakultu Ekonomickej univerzity. Najmenšia, avšak vo svojej obmedzenosti a nekvalite v ničom nezaostávajúca za zvyškom. Z povinnej zbytočnej 5 ročnej drezúry v memorovaní absurdít, hryzení si do jazyka a intenzívnom pití, som si našťastie odkrútil iba 3 roky, a zvyšok, vrátane súčasnosti, študoval „vonku." Nebolo to ani vďaka mojej šikovnosti (aj keď som s tými hlupákmi párkrát pekne vybabral :), ani dravej priebojnosti, ale vďaka zvláštnej zhode náhod, ktorá pre moju malú polemiku nie je dôležitá. Túto možnosť považujem doteraz za jedno z mojich najväčších šťastí, lebo mi neskutočne rozšírila obzory (nie nemyslím si že som rozhladený). Študujem ekonómiu a veľmi rád si predstavujem, že ekonómom už som.
Keď som bol doma, stále som Ekonomickú porovnával so zahraničnou školou, a naopak. Bolo to fascinujúce z niekoľkých dôvodov, z ktorých za najdôležitejší považujem práve generačnú výmenu, t.j. názory, správanie, morálne hodnoty a vedomosti mojej generácie vs. tej predtým. A práve tu vzniká moja obava z toho, že prostá generačná výmena jedhoducho nebude stačiť na to, aby Slovensko bolo normálnou, slušnou, kvalitnou krajinou. Keď som bol na Ekonomickej, kamaráti sa pýtali, "čo Janči, ako je to vonku, asi lepšie ako tu čo?" Moja odpoveď bola prirodzená. Vzhľadom na moju nešťastnú povahu, rád do vecí rýpem a ešte radšej ich podrobujem kritickým analýzam, som sa niekoľko krát ocitol vo filozofických debatách o tom, čo by bolo treba zmeniť, aby Ekonomická bola ako zahraničné školy.
Boli to vášnivé debaty pri pive a pálenke, sem tam niekto z nás aj hlas zvýšil, a boli tiež veľmi zaújimavé a poučné. Poučné nie preto, že by sme prišli na to, čo treba zmeniť, ale preto, že sa mi otvorili niekoľké prekvapujúce pravdy o mojich rovestníkoch. Poznámky, priame i nepriame, typu "kolega, si myslíte, že keď ste boli v zahraničí, tak tu budete chodiť so širokými ramenami?" sa vyskytli nielen medzi zatrpknutými starými byrokratmi, ale aj tou mladou generáciou. Slovák si veru do svojho piesočku skákať nenechá. Vzhľadom na neštandardnosť svojej situácie som si vždy dával pozor aby moje vystupovanie nevyznelo arogantne a nadradene. Darmo, najtypickejšia naša vlastnosť nezostala svojej povesti nič dlžná. A tak som si radšej hrýzol ďalej do jazyka aby som si nepohneval úplne všetkých.
Aha, ešte som nepovedal, čím som si ich pohneval. Kritikou. Tým, že som často hovoril, ako veľmi zlá je tá naša škola, že tá naša fakulta nie je lepšia ako ostatné (na každej je gro lenivých hlupákov a zopár slušných a vzdelaných ľudí) len preto, že sa učíme viac jazykov (keďže som skromne vychádzal z predpokladu že inštitút spoločenskovednej univerzity nemá za úlohu učiť ma jazyk, ešte aj to vskutku neuveriteľným spôsobom), a že to chce radikálnu zmenu. Fascinovalo ma, keď nás 70 ročná pani učila na informatike o magnetických páskach, žasol som, keď bývalý kontrarozviedčik o sebe vehementne tvrdil, že je sociológ, a nadával som, keď marxista-leninista prednášal o medzinárodných vzťahoch. Moji spolužiaci mi vynadali, že veď on nie je zlý, a náhodou dobre prednáša. Moj naivný argument, že presvedčený a dokonca vyštudovaný komunista nemá čo prednášať, bol označený za radikálny, a spoločenskej odozvy sa nedočkal.
Najväčším zdrojom fascinácie pre mňa boli asi doktorandi. Zopár skutočne brilantných nadšencov, ktorých bolo potešenie počúvať, a zvyšok ľudia s tými najrozmanitejšími pohnútkami, okrem tej pravej. (Keďže som v niektorých veciach trochu staromódny, mýslim, že PhD štúdium je pre ľudí smädných po vedomostiach, schopných pracovať pod odborným vedením na vedeckej činnosti, schopných komunikovať výsledky svojho výskumu odborne ďalej). Ale kdeže, nie tam. O tých, čo tam 5 rokov liezli do zadku starým gardám aby sa potom mohli stať "doktormi" sa v kritike na EUBU popísalo mnoho. Mňa však fascinuje skupinka tých, ktorý na tú školu 5 rokov nadávali, aby sa potom rovnako, ako riťolezi, prihlásili na doktorát. Na tomto mieste treba poznamenať, že mnohí tak robia z existenčných a osobných dôvodov, a týmto moja kritika nepatrí. Ani tým, ktorých umysli sú "čisté." Avšak sú takí, a je ich mnoho, čo tak robia z čistej lenivosti, absencie kreativity, alebo vypočítavosti typu "budem mať PhD, jedno odkiaľ, svet bude môj." Títo budúci doktori namiesto času v knižnici riešia aktuálne klebety, a namiesto prípravy na hodinu rýchlosťou svetla kopírujú všetko smeti z internetu, aby to potom posunuli svojim "undergrads."
Samozrejme, aj táto kritika mi bola viac-menej taktne vytknutá s argumentum, že "nemôže to byť všade ako v zahraničí." Nemôže. Žiaľ, súdiac podľa mentality súčasnej vysokoškolsky vzdelanej mládeže asi ani nemá význam pokúšať sa o to. V kontexte generačnej výmeny to znamená asi toľko, že tá nova generácia, na ktorú sa intelektuáli Slovenska tak často radi odvolávajú, nemusí byť nevyhnutne veľmi rozdielna od tej predošlej. V kontexte univerzitného vzdelania je to naozaj smutná predstava. Politicky interpretované, súčasnú vládu volia prevažne menej vzdelaní. "Neúspešná" výmena generácii môže znamenať ďaľších Harabinov, Packov, Tomanových, apod. Problémom je, že ak zostane systém (a jeho jednotlivé časti), ktorý tvorí Harabinov, Packov, Tomanové a ich voličov, nezmenený, o vedomostnej spoločnosti nemôže byť ani reči. Mám pocit, že mladá generácia už možno vie rozlíšiť dobré a zlé lepšie ako tá stará, no ešte stále sa bojí nazývať veci pravými menami.
Oblasť vysokého školstva a jej význam na celkovú úroveň spoločnosti je nespochybniteľný. Pri určitom stupni rozvoja je možno vysoké školstvo, resp. jeho úroveň, najdôležitejším faktorom pokroku. Je to však oblasť mimoriadne komplexná so značným vplyvom na verejnú mienku, hodnoty, a všeobecne všetko to, čo sa v danej spoločnosti považuje za dôležité. Takisto je to oblasť, ktorá sa mimoriadne ťažko reformuje. Nie sú to dane ani odvody, pri ktorých niekedy stačí "zopár správnych chlapov" na ministerstve a dokážu sa zázraky. Je to oblasť, ktorú väčšina politického spektra vytrvalo ignoruje, okrem pár mesiacov pred voľbami. Ťažko povedať, či je tomu tak preto, že na školstve sa dá len oveľa ťažšie a oveľa menej nabaliť, ako napr. na životnom prostredí alebo doprave, alebo práve kvôli zdanlivej nemožnosti uskutočniť akékoľvek reformy. Tým nemyslím žvásty typu, či skoly spoplatniť alebo nie, alebo veľmi obľúbené odvolávanie sa na absenciu prepojenia s praxou. To je len prirodzeným dôsledkom kvalitného školstva, nie však jediným cieľom.
Nerád zovšeobecňujem, ale ak by som mal v jednej vete zosumarizovať prvoradé poslanie univerzitného vzdelania, asi by som povedal, že ním je naučiť mladých ľudí kriticky prijímať informácie, analyticky ich zhodnotiť, a vyvodiť informované racionálne závery. Že to nefunguje, vidno na samotnom prístupe mladých ľudí k vzdelaniu a ich neochote "rýpať" sa v probléme. Koniec koncov, pri jednom z posledných prieskumov hodnotiacich spokojnosť študentov s ich štúdiom sa väčšina vyjadrila mimoriadne pozitívne. Ako je potom možné, a načo vôbec, reformovať vysoké školy, keď študenti sami nemajú skutočný záujem, a uspokoja sa s tým pozlátkom, čo sa im dennodenne servíruje na väčšine "univerzít" po celom Slovensku.
Výmena generácií podľa všetkého nebude znamenať výrazný posun v myslení spoločnosti. Určite, pravdepodobne to bude o niečo lepšie. O koľko, to ukáže len čas. Myslím však, že krajina, ktorá dokáže vyhrať zlato v hokeji, a vytvoriť jeden z najlepších daňových systémov na Svete, má na viac, ako na to, k čomu v súčasnosti smeruje. Možno sú však úspechy Slovenska tak trochu aj jeho prekliatím, pretože nám niekedy stačí tak žalostne málo.
Poznámka:
Týchto pár riadkov nie je pomstva za krivdy, ani manifestácia toho, že ja viem ako by to malo byť. Napísal som to, lebo som presvedčený, že o tom treba hovoriť, aj keď sa už o tom hovorilo veľa. Lebo ak sa prestane, nič sa nezmení. Že zmena možná je, dokazuje tých niekoľko výnimiek, ktoré na každej fakulte tvoria tí, ktorí zostávajú napriek všetkým dôvodom na odchod, a svoju prácu neberú ako spôsob trávenia času, ale poslanie. Skúsme začať stavať na nich.
Čo sa týka EUBY samotnej, nie je úplne celá zlá. Človek sa tam často nasmeje, z dôvodov niekedy smutných, inokedy veselých. Je to tiež miesto, ktoré svojou zvláštnou atmosférou vytvára takmer ideálne podmienky na formovanie dlhodobých a silných priateľstiev. Za tie som mimoriadne vďačný. Nie je to však univerzita. A nielen vrátnik je tam psychopat.
